Čo v srdci vrie, v ústach kypí. Čo raz z úst vypustíš, ani štyrmi koňmi naspäť nevtiahneš. Človek raní jazykom, vôl rohom.
Hrúzu naň pustil. Nahnal mu strachu.
Nebúchaj dverami, ktorými sa raz budeš musieť vrátiť.
Útok je ďalšia maska, za ktorou sa strachy skrývajú. Všetky. Útok bolí. Telo, myseľ, dušu. Nielen dieťa, ale aj nás. Ja, typická učiteľka s krátkou štartovacou dráhou, ktorá vedela „urobiť poriadky“ veľmi promptne, mám s takýmito situáciami svoje skúsenosti. ;-) Výsledkom boli výčitky, hnev na seba, smútok, bolesť na srdci. Ešte i dnes, s odstupom rokov, si tie pocity pamätám.
Vynára sa mi spomienka na situáciu, keď som svojmu malinkému synovi obliekala pančušky. Hlava už v inom časopriestore riešila, ako nič nezabudnúť, ako všetko stihnúť a do piatich minút zamykať dvere a odchádzať. Dvoma slovami „raňajší stres“. Možno poznáte ten pocit, že ste medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dieťa cítiace mentálnu a emocionálnu neprítomnosť mamy ma volalo späť do prítomnosti. Krútilo sa, mykalo sa a kým som mu natiahla druhú pančuchu, prvú skopalo. Môj pocit všetko stíhajúcej dokonalosti sa opätovne rozplýval v hmle. Po chrbte mi tieklo, stres, úzkosť a hnev narastali.
Čo sa vtedy deje? Detská duša túži po spojení, no v nás namiesto toho vzkypí žlč, pocítime hnev. Pod ním sa skrýva strach. Sme presvedčení, že sme vyčerpali všetky možnosti, ako s dieťaťom vyjsť po dobrom, ale ono nás v danej chvíli neposlúcha. Nechápe dôležitosť našej požiadavky. Cítime sa neakceptovaní (rozumej odmietnutí) a bezmocní, čo v tele vyvolá stav ohrozenia = reakcia na strach. Zároveň nám naša „veľkosť“ dáva možnosť reagovať z pozície silnejšieho, čiže útokom. Niektorí klienti skutočne takýto stav opisujú ako býk s červeným súknom pred očami. Ak sme zaslepení hnevom, je naša schopnosť efektívne a triezvo uvažovať ochromená a náš vlastný strach nás vedie vidieť situáciu svojimi očami. V tom momente si nie sme schopní uvedomiť, ako sa cíti dieťa v situácii, keď nechápeme dôvody jeho konania a ani ho nedokážeme vypočuť. Dieťa chcelo pomôcť (aby mala maminka čas na hranie sa), rozosmiať nás (cíti náš smútok na duši), vrátiť nás do prítomnosti (cíti náš stres) a do pravdy (vidí, že nie sme v poriadku, aj keď tvrdíme opak). Načasovanie býva absolútne presné – v tých najmenej vhodných chvíľach (5 minút pred príchodom svokrovcov alebo odchodom z domu) ;-). Prichádza naša automatická reakcia – odmietnutie jeho konania, čo sa prejaví útokom – emočným (Hanbi sa! Zase kvôli tebe budeme meškať. Bolí ma z toho srdiečko.), mentálnym (Ty si ale ... ! Môžeš mi vysvetliť, prečo si to urobil/a!? To si nevieš dať pozor!?), fyzickým (Cap! alebo Plesk!). Signály, že sme odpojení a vzďaľujúci sa od seba i od neho. Niekde vo vnútri vieme, že toto nie je správna cesta, že iba prekrývame vlastnú bezmocnosť. Výsledkom je bolesť na oboch stranách. Dieťa však naše pocity nevidí, preto nás v určitom veku začne v tejto reakcii predbiehať. Predpokladá, že ten, kto začne prvý, je chránený a pocit vnútornej bolesti neprežíva. Následne je zmätené z vlastných negatívnych pocitov. Nerozumie, prečo ich cíti, keď je na druhej strane barikády. Má byť predsa tým, kto vyhral, no pocit víťazstva necíti vôbec alebo len chvíľu. Ešte netuší, že sú vojny, v ktorých niet víťazov ani porazených.
P.S. Niekoľkokrát pred tou „pančuškovou“ situáciou obliekala syna moja mama a hrali sa pri tom na skrývačku, výskali a smiali sa. Zažívali radosť a spojenie. Podarilo sa vám prečítať odkaz môjho dieťaťa, ktorý som ja v tej situácii dešifrovať nedokázala? ;-)
Pokiaľ sa vám dejú doma „veci“ a už ste v koncoch, napíšte nám a dohodnite si konzultáciu.
Mgr. Radoslava Horváthová (Honková)
https://www.facebook.com/Via-Terra-Incognita-109951360426379
