Milí moji, včera som mala písať o strachu z odmietnutia. Myšlienky a skúsenosti z praxe sa mi preháňali hlavou, ale zmysluplný obraz sa neukázal. Tak som písanie zavesila na klinec a užila si dlhú prechádzku J. Myšlienky som nechala túlať sa rovnako slobodne, ako som sa túlala ja. A prišlo dnešné ráno a impulz - skôr, ako sa začnem zaoberať jednotlivými strachmi, pozrieť sa ešte na podstatu strachu v kontexte výchovy, čo to je, ako sa prejavuje, ako nás ovplyvňuje v duálnom svete.
Čo je strach? A ako rozpoznať, že je prítomný z pohľadu duality nášho sveta?
Nebojte sa, nebudem citovať siahodlhé definície z hrubých psychologických kníh. ;-) V Etikoterapii máme jednu veľmi jednoduchú definíciu strachu: STRACH = NEDOSTATOK DÔVERY v seba, v iných, v život.
- Vo vzťahu samého k sebe sa nám strach ukazuje najmä ako pochybnosti o sebe ako rodičovi. Od všeobecných zamyslení sa: „Som dosť dobrý rodič svojmu dieťaťu? Robím to správne?“, cez porovnávanie: „Moje dieťa je veľmi ... /nie je dosť ... . Je šikovnejšie/menej šikovné ... . Prečo nie je tak úspešné ako susedovie? Čo robím zle?“, až po úplné konkrétnosti: „Sú plienky, ktoré používam, najlepšie? Kamarátka používa iné!“. Strach valcuje našu rodičovskú intuíciu, dôveru v naše vnútorné vedenie a vedie nás k záplave informácií, ktoré následne vytvárajú chaos. Ten si pýta ešte viac informácií a my dostávame sa do začarovaného kruhu sebaspochybňovania. Na opačnom konci kyvadla sa strach prejavuje ako presvedčenie, že my robíme veci najlepšie a všetci ostatní sa mýlia, máme nutkanie rozdávať rady a rozumy a pociťujeme hnev, pokiaľ to tí druhí majú inak, neprijímajú našu pravdu, príp. nám oponujú. Cítite to porovnávanie a snahu utvrdiť sa vo svojej pravde a zvýšiť si tak vlastnú hodnotu?
- Vo vzťahu mňa ako rodiča k iným ľuďom môžeme strach uvidieť jednak ako nedôveru v to, že nás dokážu kompetentne zastúpiť (prvá samostatná noc u starých rodičov, škôlka v prírode ... a náš siahodlhý zoznam, čo majú robiť, keď ...), a jednak, že sa budú prezentovať ako „lepší“ vychovávatelia, než za akých sa považujeme my sami: „U nás takto nevystrája! Aha, už prišla maminka/tatinko, už sa to vaše dieťa nevie zmestiť do kože. Kým vás nevidel/a, fungoval/a ako hodinky!“ Z priestoru neprijatia, obete, je toto priamy útok na našu rodičovskú sebahodnotu a sebaúctu. Je to však len zrkadlo. Tieto situácie nám najrýchlejšie zdiagnostikujú, ako to v skutočnosti máme vo vzťahu k sebe ako k rodičovi.
- Vo vzťahu rodič-dieťa sa strach prejavuje ako nedôvera v prirodzený vývin dieťaťa a v jeho schopnosti s tendenciou buď prílišnej ochrany – fyzickej (napr. nemôže liezť na strom, aby si neublížilo), mentálnej (nemáme potrebu vysvetľovať, čo sa deje v našom svete v presvedčení, že to dieťa nepochopí, riešenia konfliktných situácií za dieťa), emočnej (ochrana pred našim vlastným emočným prežívaním tým, že zatajujeme to, ako sa cítime, odmietanie emočného správania sa dieťaťa), alebo preceňovania - fyzického (To dáš! Ja v tvojom veku som toto už dokázal/a!), mentálnej (Ako to, že to nechápeš? Je to nad slnko jasnejšie!), emočnej (Nemáš sa čoho báť! Nerob okolo toho cirkus, veď to nič nie je!)
Dôsledkom takýchto a podobných myšlienok býva „zlý“ pocit. Smútok, hanba, vina... Tie sú kontrolkami, či naše výchovné pôsobenie a komunikácia boli z priestoru lásky, bezpodmienečného prijatia a dôvery alebo nie.
Ďalším skvelým nástrojom rozpoznávania prítomnosti strachu je naše telo. Ono k nám prehovára od jemného pocitu nespokojnosti, cez rôzne odtiene nepríjemného „šimrania“ v bruchu (a verte, že tie „pozitívne“ motýliky, keď sa na niečo alebo niekoho tešíte, sú iné a jasne rozpoznateľné J), napätia v rôznych častiach tela, potreby sa skryť alebo utiecť až po čiastočnú alebo úplnú paralýzu, neschopnosť konať.
Kde sa strach berie? Potrebujeme ho vôbec?
Strach je emócia, ktorú máme spoločnú so všetkými bytosťami. Nie je ani dobrý, ani zlý. Strach je jednoducho len strach. Je tu, aby nás chránil pred život ohrozujúcim nebezpečenstvom. Keď náš mozog vyhodnotí, že sme v nebezpečenstve, spustí sa reťazec chemických a hormonálnych procesov, ktorých úlohou je zachrániť život – útekom, útokom alebo paralýzou. Problém nastáva v momente, keď sa v stave nedôvery stáva naše Ego na strach precitlivené a svet a situácie vyhodnocuje ako stav pohotovosti. Ak vám to pripomína „alergické“ reakcie, tak podobnosť tu nie je náhodná ;-) Veď ako von, tak dnu.
Užite si krásny deň.
Pokiaľ sa vám dejú doma „veci“ a už ste v koncoch, napíšte nám a dohodnite si konzultáciu.
Mgr. Radoslava Horváthová (Honková)
https://www.facebook.com/Via-Terra-Incognita
